Je to ako v detstve, keď rozbijete maminu obľúbenú vázu - stojíte nad ňou so strachom, so smútkom, ale najmä s ťaživým pocitom, že už nič nemôžete zmeniť, že čas nevrátite. A do toho príde mama a rozpráva o tom, ako tú vázu dostala, ako do nej dala svoju prvú kyticu od chalana, ako ju mala neskôr položenú na svadobnom stole a ako zdobí vašu obývačku už 20 rokov. Teda zdobila - kým ste ju vy nerozbili na tisíc kúskov. Kiež by Vás radšej udrela, vytrestala, kričala... nie tu stála a rozprávala. Dýchanie je to posledné, po čom túžite. Premýšľate nad tým, ako ste mame ublížili, ako ste ju sklamali, ako to trvalo len chvíľu a vy ste zničili niečo, čo tu bolo dávno pred vami, čo malo miesto v matkinom srdci, čo boli jej spomienky. Zničili ste jej dôveru vo vás. A najhoršie je, že to už neviete vziať späť. Žiadny váš čin nespraví to, čo ste pokazili. Stojíte. Potichu, lebo už nie je čo povedať. Hneváte sa na seba, pretože ste ublížili niekomu, koho ľúbite a je Vám zo seba zle. Čas sa vrátiť nedá.
Rozbila som veľa váz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára