Zármutok znesieš sám....

„Zármutok znesieš sám, ale o radosť sa musíš podeliť.“

Veľa vody pretečie potokmi, veľa sĺz denne vyschne na slnku, veľa životov a osudov prejde po tejto zemi. Každého z nás na svete čaká svoj osud. Je to však Osud? Alebo si svoj život tvoríme sami? Viem ovplyvniť to, čo sa mi stane? Veľa ľudí sa v rámci nového trendu „byť učiteľom vnútornej duše“ snaží presvedčiť nás, že všetko, čo v živote zažívame sme si do svojho života pritiahli sami. A tak máme po svete ľudí, ktorých jediným cieľom je pritiahnúť si do života šťastie, nové auto, nový dom, skvelú prácu, niekedy bez práce, iba s veľa peniazmi, a .... dobrých ľudí. Takých, čo nám budú rozumieť, budú na rovnakej vlnovej dĺžke, budú pri nás stáť,...

Stretávame neznámych ľudí, ktorí sa časom stávajú našimi priateľmi, stávajú sa súčasťou našich životov, mnohí z nich ostanú, no väčšinou sa ich cesty rozídu.

Pozorovala som veľa ľudí, ich správanie, ich vzťahy. Každý človek je ovplyvnený priestorom a okolím, v ktorom vyrastá. Podľa týchto vecí reaguje na každý podnet v živote a taktiež tomu prispôsobuje svoje vzťahy. Či už to, akých ľudí si vo svojom okolí všíma, s akými sa priatelí, ale aj to, ako sa v tých vzťahoch správa k druhým. Vo všeobecnosti sa však rozmohol názor, že smútok nesieš sám, o radosť sa delíš s ostatnými. Je to zapríčinené práve tou divnou vlastnosťou ľudí, vyhľadávať ľudí veselých, ľudí vnútorne silných, pre ktorých je život „malina“. V prítomnosti takýchto ľudí sa cítime dobre, v ich prítomnosti radi trávime svoj čas. Radi počúvame ich veselé historky, radi sa s nimi zabávame, komunikujeme, smejeme sa. A keď týchto ľudí pochytí smútok, ostávajú sami uzatvorení do svojho sveta beznádeje, tvoria si okolo seba hranice, cez ktoré nepreniká ani kúsok toho šťastného života, ktorý doteraz viedli. Stávajú sa stredobodom svojho sveta, uzatvorení vo svojej nepreniknuteľnej škrupine. A pokiaľ ste priateľom takýchto ľudí a chcete im pomôcť, oni vás do toho svojho života už nevpustia. Zavoláte im, navštívite ich, voláte im znova a znova, ale oni, uzavretí mimo týchto stien vás k sebe nepripustia. A trpezlivosť, hoc aj veľká, sa časom zmenšuje až sa jedného dňa stratí úplne. A ich pohltí to ticho a ten múr, ktorý si vytvorili.

A potom je to už len o tom, koľko ešte vydržia. A vy, zronení zo straty priateľa hľadáte zas tých šťastných ľudí, ku ktorým vás to silno tiahne.

Ale nie vždy je to tak a nie všetci sme takí... Veľa z nás, aj keď už nemá toľko trpezlivosti neustále sa domáhať pozornosti a snažiť sa pomôcť, tak stále máme v sebe ten neutíchajúci pocit, že musíme a chceme pomôcť. Ten človek, ktorý teraz leží zranený vo svojom svete bol mojím priateľom, stál pri mne, keď som ho potreboval. Nie je podstatné to, či ten človek je teraz v slzách a potrebuje sa vyžalovať, alebo sa zabáva pri starých historkách. Dôležité je len a len to, že ten človek je mojím priateľom, kolegom, známym,... A ja chcem len to, aby bol šťastný. Čo z toho, že niekomu pomôžem mám? Ten skvelý pocit, že som na tento svet neprišla zbytočne, že možno mojím poslaním je aspoň spríjemniť jeho život, keď nič iné. A práve pre to nesúhlasím s výrokom, že zármutok znesieš sám, ale o radosť sa musíš podeliť. Nie každý znesie svoj zármutok sám a preto sa oň musí podeliť. Tak ako sa musíme deliť o radosť. Svet je nevyspytateľné miesto, kde každý jeden nádych, každý jeden pocit, ktorý zdieľame je dôkazom toho, že skutočne žijeme.