list Anetke Hlaváčovej

-Písať list,ktorý sa stratí v prázdnote, nie je ťažké, ale písať list niekomu, koho máš rád, je ako písať prstom do piesku, keď fúka vietor.
-Pamätáš sa, keď sme sa vyzuli a kráčali po škole bosé? Len tak, aby sme stihli všetko. Aby sme niečo nezanedbali. A predsa mám pocit, že sme niečo nestihli., že sa musíme vrátiť späť. Možno nás niekto potrebuje. Možno ja niekoho potrebujem. 
-Ešte stále cítim slzy v očiach, keď sme poslednýkrát stáli na chodbe a dívali sa do prázdna. Plná chodba prázdnoty. Zavreli dvere, za ktorými bolo detstvo.