niekedy...

Niekedy človek ostane sám so svojimi myšlienkami a zistí, že v tichu a samote už vlastne nie je nad čím premýšľať. Že život plynie aj bez toho, aby ste sa sami týrali tým, čo bolo a čo bude. Čítala som knihy o pozitívnom myslení, pozerala filmy a skutočne verila a verím. Pretože sa mi moje sny postupne plnia. Ale život ma naučil nesiliť to. Nechcieť mať všetko hneď, lebo aj Boh/Vesmír/Alah/alebo akokoľvek ho nazvete, potrebuje čas na realizáciu a vie, kedy Vám to dať. Sú momenty, kedy už nevládzete len veriť. Keď sa snažíte, veríte, robíte, čo vám múdri ľudia radia a nevidíte výsledok. A práve vtedy máte chuť povedať "Dosť! Veď to nefunguje!".
Stop! Zastavte tento negativistický postoj. Príde to. Ale vtedy, keď to má prísť. Začnite Bohu dôverovať. Vie, prečo je to tak, ako to je. V tichých okamihoch samoty máme tendenciu ľutovať a hodnotiť, sumarizovať a prepočítavať naše sny a životy. No život nie je o pozeraní sa späť a večnej otázke "PREČO?". Je o pozeraní sa vpred a otázke "ČO?" a "AKO?"
Zavrite oči a predstavte si seba o 10 rokov.
Kde budete?
Kto budete?
S kým budete?
Majte svoj plán, svoje sny  a choďte za nimi a späť sa obzerajte len za úspechom, aby vás myšlienka naň posunula vpred.
Sedím v tichosti a samote a potichu sa usmievam, lebo mám svoj sen.