Pohľad zvnútra

Ružomberok je malé mestečko. Nech je jeho počet obyvateľov akokoľvek vysoký, i tak každý každého pozná. Myslím si, že každý Ružomberčan sa aspoň raz o sebe dozvedel niečo, čo doteraz nevedel. Vždy, keď je nejaká oslava, či príležitosť, musíme sa poohovárať. Koho s kým kde videli, čo spolu majú a čo na to jeho rodina. Existuje v Ružomberku dokonca pár ľudí, ktorí sú pri každom rozhovore spomenutí, niektorí z nich dokonca dokážu vyvolať búrlivú debatu. Niektorí tento ružombersko – neružomberský šport pestujú ako hobby, iní ho vykonávajú aktívne namiesto svojej profesie, ale nájdu sa i takí, ktorí len pasívne sedia a myslia si svoje. Môžem vás upokojiť, táto zábavka nie je výhradne ružomberskou záležitosťou. Vyskytuje sa vo všetkých mestách. Avšak o to intenzívnejšie to vnímame, čím je to mesto menšie. Niekto o vás niečo povie a kým sa to dostane cez tých 30 000 obyvateľov ( neohovárajú všetci ) vznikne z toho pekná skomolenina. Až nakoniec vám to povie niekto, komu nie ste ľahostajný a má „guráž“ povedať vám pravdu. Ružomberčania totiž hrajú tú známu detskú hru „hluchý telefón“ a je pre každého nepríjemné byť tým na konci, ktorí sa o sebe dozvie zaujímavé veci. Ako išiel opitý cez mesto, i keď celý večer sedel doma. Ako ho vyhodili z práce, aj keď z nej práve ide domov. I to s akou peknou štíhlou blondínkou chodíte, i keď to bola vaša sestra. Reči sa šíria neuveriteľnou rýchlosťou, veď nie nadarmo sa vraví, že dobré správy sa nesú ďaleko, ale zlé ešte ďalej. Vážení spoluobčania, navrhujem, zahrajme si „hluchý telefón“. A teraz tí, čo boli na konci, nech sú na začiatku. Skúste o sebe vyhlásiť takú malú lož. Aspoň sami zistíte, kto sa o vás kde vyjadruje. Alebo ešte lepší nápad. Pri svojich rozhovoroch vyjadrujme svoj názor a hovorme o sebe. Ružomberok sa možno „nezapísal do dejín architektúry Slovenska“, no môže sa zapísať ako „mesto bez pretvárky“. A aby sme upokojili svoju túžbu o niekom rozprávať, vysaďme si vŕby. Však i Ivan Tásler vo svojej piesni spieva: „Za dedinou rastú štyri vŕby, vždy tam zájdem, keď ma jazyk svrbí.“

P.S. A počuli ste už, že...